Európsky druh. Dnes už historicky od juhovýchodného Nemecka, cez Čechy Rakúsko Poľsko, Maďarsko, Rumunsko po južný Ural a severozápadný Kazachstan.

Suchšie lesostepné pasienkové spoločenstvá na sprašovom, vápencovom a dolomitovom podklade, v bielokarpatskej oblasti predovšetkým mezofilné extenzívne obhospodarované lúky, sady a pasienky, v Borskej nížine lesostepné formácie na viatych pieskoch. Preferuje oslnené bohato členité pestré lokality v mozaikovitej krajine v svahovitejšom teréne, dobre chránené pred vetrom. Veľkým otvoreným plochám sa vyhýba.

Bivoltinný (od druhej polovice V. – VI., začiatok VIII. – IX.). Živnou rastlinou húseníc sú zanoväť nízka (Cytisus supinus) a zanoväť rakúska (Cytisus austriacus). V literatúre uvádzaný výskyt na zanovätník černajúci (Cytisus nigricans) zatiaľ nebol na Slovensku potvrdený. Samica kladie jednotlivo belavé vajíčka na vrcholové mladé výhonky živných rastlín, rastúcich na dobre chránených oslnených a záveterných miestach. Na prestarnuté nezmladené rastliny v polokríčkovom stave samice nekladú. Farba vajíčok sa postupne mení na oranžovú, hnedočervenú, tesne pred vyliahnutím húseníc oceľovo-modročiernu. Zelené húsenice so svetlým bočným pruhom sa pri zvliekaní pripriadajú na listy živnej rastliny. Kukla je prichytená za opasok a kremaster na živnej rastline alebo v podraste v jej blízkosti. Prezimujúcim štádiom je húsenica II. instaru, ktorá prezimuje pripradená na liste priamo na živnej rastline alebo po opade lístia pod ňou.

Metapopulačný, dobre lietajúci druh. Samce aktívne patrolujú po rozľahlejších plochách, kde vyhľadávajú neoplodnené samice. Vzhľadom na súčasnú výrazný úbytok vhodných habitatov na dobre chránených miestach sa samice javia ako sedentárne, čo výrazne zvyšuje zraniteľnosť druhu.

Historicky i lokálne početný na mnohých lokalitách juhozápadného Slovenska (Borská nížina, Malé Karpaty, Myjavská a Chvojnická pahorkatina, Biele Karpaty, Trnavská pahorkatina, Považský Inovec, Ponitrie až po južné úpätia Strážovských vrchov). Jednalo sa pravdepodobne o jednu veľkú metapopuláciu. Izolovaný výskyt bol zaznamenaný na južnom úpätí Vihorlatu, pri Spišskej Novej Vsi a jeden samec bol pozorovaný na rašelinisku Rudné pri Suchej Hore.
V súčasnosti sa vyskytuje veľmi sporadicky na hranici pozorovateľnosti v Borskej nížine, v severnej časti Malých Karpát a južných Javorníkov. O málo početnejšie posledné zbytky vymierajúcej metapopulácie sa nachádzajú iba v centrálnych Bielych Karpatoch a dvoch lokalitách v Považskom Inovci, čím zodpovednosť za záchranu druhu pred úplným vyhynutím v celej strednej Európe dnes spadá predovšetkým na pracovníkov Správy CHKO Biele Karpaty. Po vyhynutí druhu v Nemecku, Rakúsku v Maďarsku a totálnom kolapse bielokarpatskej populácie na Morave je to jeden z našich najviac ohrozených denných motýľov. Príčiny jeho priameho ohrozenia a úbytku sú predovšetkým sukcesné zmeny na lokalitách výskytu súvisiace s absenciou tradičnej extenzívnej kosby a pastvy. Taktiež nesprávne smerované dotácie do intenzívnej veľkoplošnej kosby a mulčovania lúčnych porastov, čo vedie jednak k decimácii živných rastlín a zároveň vývojových štádií motýľa. Bezpodmienečným predpokladom prežitia tohto druhu je zachovanie tradičného spôsobu obhospodarovania jeho zostávajúcich lokalít. Súčasne aj neodkladné rozšírenie tohto spôsobu hospodárenia na plochy v dosahu zbytkových populácií, čím sa zabezpečí revitalizácia porastov živných rastlín a postupné rozšírenie obývaného územia. V neprospech zachovania Colias myrmidone ako druhu na našom území je i skutočnosť, že dodnes na Slovensku nie je realizovaný a ani neexistuje žiadny oficiálny komplexný projekt záchrany tohto motýľa.

Rozšírenie druhu do roku 1960: