Eurosibírsky, počínajúc Škótskom a Francúzskom, naprieč strednou a východnou Európou, vrátane Balkánskeho polostrova, cez južnú Sibír až po Zabajkalsko.

Xerotermofil, mezofil. Suché lesostepné stráne, suchšie svetlé lesy, lesné údolia, rúbaniská, svetliny a uzavreté lesné lúky.

Monovoltinný (VII. – IX.). V literatúre sa uvádzajú ako živné rastliny hlavne stoklas vzpriamený (Bromus erectus), kostrava ovčia (Festuca ovina), lipnica pospolitá (Poa trivialis), traslica prostredná (Briza media) alebo reznačka laločnatá (Dactylis glomerata). Samičky kladú guľaté, lesklé vajíčka s bordovým vzorom na steblá a klasy tráv. Húsenice sa z vajíčok liahnu ešte koncom leta, resp. v jeseni a prezimujú zalezené v trsoch tráv. Spôsob prezimovania húseníc u nás neštudovaný. Kuklenie v riedkom zápradku zmiešanom so zvyškami tráv v poraste na zemi.

Loklálny druh. Na väčšine lokalít vytvára sedentárne populácie. Samčeky za slnečných dní patrolujú nad porastom tráv a vyhľadávajú menej pohyblivé samičky, ktorých prelety sú podstatne kratšie.

V súčasnej dobe iba v nižších a stredných horských polohách, predovšetkým na lokalitách s vápencovým podkladom. V dnešnej dobe nemáme doložený výskyt v Západných Karpatoch, z Malých a Bielych Karpát. Avšak počínajúc Považským Inovcom, Javorníkmi a Strážovskými vrchmi je lokálne hojný i v ostatných centrálnych pohoriach Slovenska. V horách iba zriedka a len na teplých lokalitách vystupuje do vyššieho montánneho pásma. V alpínskom pásme sa nevyskytuje.
Z minulosti existuje tiež viacero faunistických údajov aj z teplých nižších polôh. I keď dnes presne nepoznáme príčiny jeho vymiznutia na týchto lokalitách, je možné predpokladať, že súviseli predovšetkým so zmenami v spôsobe obhospodarovania lokalít, ktoré tento druh obýval. Napríklad podobný nepriaznivý trend je dnes možné pozorovať na nižšie položených lokalitách v Považskom Inovci.

Rozšírenie druhu do roku 1960: