Európsky. Pyrenejský polostrov, Veľká Británia a prakticky celá stredná a západná Európa okrem najsevernejších častí.

Xerotermofil. Suché a výhrevné biotopy ako sú stepi, lesostepi, skalné sute a viate piesky. V Borskej nížine sa pomerne často vyskytuje aj v riedkych a presvetlených borovicových lesoch. Dokáže osídľovať aj biotopy antropgénneho pôvodu ako sú kameňolomy alebo kamenité protipovodňové hrádze. Takéto sekundárne biotopy však neosídľuje veľmi často.

Monovoltinný (VII. – IX.). Imága sa liahnu postupne a nepravidelne, nie je ničím výnimočným zastihnúť čerstvo vyliahnutého jedinca aj v septembri. Sú relatívne dlhoveké a samice sú schopné klásť vajíčka až po 10 - 14 dňoch po vyliahnutí. Húsenice sa živia rôznymi druhmi tráv, v literatúre sa najčastejšie uvádza kostrava ovčia (Festuca ovina) a stoklas vzpriamený (Bromus erectus). Samička kladie jednotlivo biele oválne vajíčka, druh prezimuje v štádiu húsenice.

Veľmi často môžeme pozorovať motýle ako sajú trsoch dúšky materinej (Thymus serpyllum). Láka ich aj ľudský pot a rôzne rozkladajúce sa organické zvyšky a exkrementy zvierat. Podobne ako očkáň bielopásy (Hipparchia alcyone) s obľubou sedáva na kmeňoch borovíc.

V minulosti bol na Slovensku najrozšírenejším druhom rodu Hipparchia. Mnohé údaje však majú v súčasnej dobe už iba historický charakter. Jeho areál rozšírenia je na Slovensku veľmi mozaikovitý, často prežíva v malých izolovaných populáciách v nižších a stredných polohách. Pod tento stav sa podpísalo hlavne často nezmyselné a bezvýznamné zalesňovanie xerotermných biotopov a úpadok tradičného hospodárenia v krajine a následný nástup sukcesie. V dobrom stave sa nachádzajú už iba populácia na viatych pieskoch Borskej nížiny, kde vďaka aktívnej činnosti Armády SR nachádza vo VVP Záhorie ideálne podmienky. V mnohých krajinách patrí k ohrozeným druhom.

Rozšírenie druhu do roku 1960: