Eurosibírsky, v horských oblastiach Európy (Pyreneje, Alpy, Karpaty, pohoria Balkánskeho polostrova), Poľsko, Pobaltie, cez Sibír až po Ďaleký Východ.

Mezofil, xerofil. Suchšie presvetlené sutinové lesy, lesné cesty, hlboké skalnaté údolia a lesostepné stráne v montánnom stupni. Vždy polotienisté uzavreté miesta.

Monovoltinný (V.-VI.). V zajatí kladú samice guľaté zelené vajíčka na steblá a klasy tráv. Spôsob života predimaginálnych štádií u nás vo voľnej prírode neštudovaný. V literatúre sa uvádzajú ako živné rastliny rôzne druhy kostráv (Festuca spp.), lipníc (Poa spp.) a reznačiek (Dactylis spp.), pričom zimuje v štádiu húsenice, zriedkavo aj kukly.

Imága sú plaché, preferujú polotienisté miesta, pričom sa z lokality nevzďaľujú. Veľmi často si so zloženými krídlami sadajú na zem a zo zeme vyčnievajúce skalky a kamenie, pričom ich rub krídiel veľmi dobre spočíva s podkladom. Po vyrušení odlietajú prudkým a kľukatým letom

Doposiaľ dokladovaný v horskom stupni na mnohých lokalitách. V Západných Karpatoch v súčasnosti recentne iba v Bielych Karpatoch na Vršatecku. V Malých Karpatoch novšie nepotvrdený. V Považskom Inovci nezvestný. Počínajúc Strážovskými vrchmi smerom na východ vo všetkých vyšších pohoriach centrálneho Slovenska lokálne hojný, preferujúc lokality s vápencovým podkladom. Vysoko do alpínskeho stupňa hôr u nás nevystupuje. Miestami však (Slovenský kras, Strážovské vrchy) i veľmi nízko v údoliach na lesostepných stráňach. Zatiaľ zostáva nevyriešenou otázkou, či tieto populácie z nižších polôh nie sú bivoltinné. Podobné bivoltinné populácie boli v minulosti známe z údolia Dunaja v Rakúsku a z južnej s strednej Moravy.

Rozšírenie druhu do roku 1960: