Eurosibírsky, od strednej Európy cez Sibír až po Japonsko.

Xerofil, mezofil. Suché svetlé xerofilné lesy, lesné cesty a svetliny. V horách menšie vlhšie uzavreté horské údolia, mezofilné lúky, vlhšie lemy horských lesov, okraje lesných ciest, rúbaniská, lesné čistiny.

V teplých oblastiach dvojgeneračný (IV. –V., VII.), horské populácie sú jednogeneračné (V. – VI.), pričom možnosť výskytu druhej čiastočnej generácie v priaznivých rokoch nie je vylúčená. Bionómia xerofilných populácií nebola na Slovensku nikdy podrobne študovaná.
Kladenie samičiek na v literatúre uvádzaný hrachor čierny (Lathyrus niger) a hrachor jarný (Lathyrus vernus) nebol potvrdený recentným pozorovaním. Samičky horských mezofilných populácií kladú na viku vtáčiu (Vicia cracca). Ku kladeniu vyhľadávajú rastliny na chránených miestach rastúce na hrane a okraji lesa. Kukla pripevnená za opasok a kremaster na živnej rastline. Prezimuje v štádiu kukly.

Druh vytvára uzavreté populácie. Pomalý letec. Výrazne heliofilný, otvoreným plochám sa vyložene vyhýba. Samce často sajú na vlhkých miestach lesných ciest.

Stav xerofilných populácií, ktoré sa ešte do 70-tych rokov minulého storočia vyskytovali vo viacerých orografických celkoch (Malé Karpaty, Slovenský kras, Slánske vrchy) je dnes kritický. V dnešnej dobe zatiaľ nie je potvrdený výskyt jedinej stabilnej populácie viazanej na riedke lesné xerofilné spoločenstvá. Jednotlivé nálezy z posledných rokov zo Slovenského krasu a Malých Karpát sa napriek intenzívnemu monitoringu nedarí potvrdiť každoročne. Ďalší výskum a monitoring je veľmi potrebný. Príčina tak rapídneho úbytku týchto xerofilných populácií nebola študovaná. Súvisí pravdepodobne so zmenou obhospodarovania svetlých lesov, predovšetkým vylúčením lesnej pastvy dobytka. Horské mezofilné populácie (Slovenský raj, Nízke Tatry) majú stabilný charakter. Motýľ je tu lokálny a miestami dosť početný.

Rozšírenie druhu do roku 1960: