očkáň mätonohový - Lopinga achine (Scopoli, 1763)
Areál výskytu:
Eurosibírsky, počínajúc Pyrenejami, naprieč strednou Európou, európsku časť Ruska, južnú Sibír až po Sachalin a Japonsko.
Biotopová väzba v SR:Mezofil, xerotermofil. Svetlé listnaté a ihličnaté lesy, lesné cesty.
Bionómia:Monovoltinný (VI. – VII.). Samičky kladú jednotlivo guľaté, lesklé, zelené vajíčka na listy a klasy tráv. Húsenica sa liahne z vajíčok v lete a prezimuje. V literatúre sa uvádzajú ako živné rastliny mrvice (Brachypodium spp.) a ostrice (Carex spp.). Kuklenie priamo na vegetácii. Zelená kukla je zavesená za kremaster.
Etológia:Na Slovensku podrobnejšie neštudované. Motýle vytvárajú uzavreté populácie. Sú veľmi lokálne a teritoriálne. Často si sadajú na oslnené listy stromov a krov. Samce majú vyčkávaciu stratégiu, pri ktorej sedia na konároch a vyčkávajú na prelietajúce samice.
Rozšírenie v SR:Tak ako na našom území i v okolitých krajinách druh v posledných desaťročiach silne ustúpil. O príčinách tohto javu sa neustále vedú diskusie, pričom presné príčiny stále nie sú úplne známe. No výsledky štúdií ukazujú, že sa tak stalo dôsledkom zmeny manažmentu na lokalitách, ktoré druh obýval. Zmena nastala predovšetkým v spôsobe ťažby a pestovania lesných porastov, kde sa masívne prešlo na vysokokmenné hospodárenie. Zároveň takmer úplne zanikli pasienkové lesy, čo bol ešte v relatívne nedávnej dobe celkom bežný spôsob hospodárenia v lesných porastoch. V súčasnej dobe z nášho územia poznáme recentné a stabilné populácie iba zo Slovenského krasu a z pomedzia Hornádskej kotliny a Volovských vrchov. Ešte v druhej polovici 20. storočia bol uvádzaný hojný výskyt v Malých Karpatoch na Devínskej Kobyle (Čaputa 1970), ten sa ale už nepodarilo potvrdiť. Rovnako zatiaľ bezúspešné je pátranie po jeho súčasnom výskyte na slovenskom území Bielych Karpát, kde bezpochyby v minulosti jestvovali silné populácie tohto druhu, naväzujúce na populácie žijúce na moravskej strane pohoria. Dokladujú to jednak literárne pramene, ako aj veľká séria imág uložená v Trenčianskom múzeu (zbierka MUDr. Karola Brančíka). Za zmienku iste stojí, že ešte v nedávnej dobe početné bielokarpatské populácie moravskej strany pohoria, sú dnes taktiež nezvestné. Napriek cielenému prieskumu sa tu už prítomnosť druhu nepodarilo potvrdiť.