Palearktický. Od severozápadnej Afriky naprieč južnou Európou, cez Blízky a Stredný východ, Čínu, Mongolsko a Ďaleký východ. Severná hranica jeho rozšírenia v Európe prebieha južnou časťou strednej Európy a severovýchodným Poľskom. V susedných Čechách a na Morave je považovaný za vyhynutý druh.

Xerotermofil. Teplé. riedko krovinaté lesostepi, lesné lemy, lesné lúky, zaburinené vinice. Hrádze pozdĺž vodných tokov a svetliny v okolitých lužných lesoch v najjužnejších oblastiach Slovenska.

Bivoltinný (V. - VI., VII. - VIII.). Samička kladie vajíčka na hromádku v dopoludňajších hodinách na listy živnej rastliny. Na Slovensku sú živnými rastlinami nevädzovec lúčny (Jacea pratensis) a nevädzník hlaváčovitý (Colymbada scabiosa). Kladenie na iné druhy rastlín doposiaľ nebolo u nás pozorované. V priebehu života nakladie samička 2 až 3 znášky, pričom prvá znáška je najpočetnejšia. Húsenice sa po vyliahnutí správajú gregaricky. V poslednom instari žijú jednotlivo. Húsenice druhej generácie prezimujú a jednotlivo žijú až po prezimovaní. Nikdy nemajú červenú hlavu. Kukla prichytená za kremaster.

Na Slovensku neštudovaná.

Vo všeobecnosti iba lokálne. Na západnom Slovensku predovšetkým v dosahu Podunajskej nížiny. Veľmi lokálne, nehojne až vzácne v južnej časti Malých Karpát a v Považského Inovca. Častejšie v Pohronskom Inovci a na juhu Krupinskej planiny. Nezvestný v Tríbeči. Smerom na východ svojim výskytom kopíruje nižšie pohoria a pahorkatiny okolo štátnej hranice s Maďarskom (Cerová vrchovina, Slovenský kras, Slánske vrchy, Zemplínske vrchy), kde je miestami ešte aj hojnejší. Lokálne vo Východoslovenskej nížine, južná časť Vihorlatu.

Rozšírenie druhu do roku 1960: