Začíname s chovom motýľov

Chov hmyzu patrí v súčasnosti k štandardným vedeckým postupom určeným k objasňovaniu mnohých biologických a ekologických nárokov jednotlivých druhov, ktoré by nebolo možné z rôznych dôvodov sledovať vo voľnej prírode. Okrem vedeckej funkcie je chov hmyzu významný aj z hľadiska environmentálnej výchovy, kde žiaci a študenti na vlastné oči vidia to, čo by v prírode iba veľmi ťažko hľadali a pomáha im pochopiť zákonitosti prírody a jej ochrany. No a v neposlednej rade sú tu zanietení amatérski prírodovedci a milovníci prírody, ktorým odchovanie nejakého druhu hmyzu otvorí dvere do sveta miniatúrnych šesťnohých príšer.

Pre chov motýľov (a hmyzu vôbec), neexistuje nejaký všeobecne platný návod zaručujúci úspech pri chove všetkých druhov. Každý druh motýľa má svoje špecifické nároky a tomu treba prispôsobiť celú metodiku chovu. Každý, kto začína s chovom motýľov si musí bezpodmienečne uvedomiť niekoľko skutočností:
• je nutné vedieť aspoň tie najdôležitejšie informácie o druhu, ktorý sa chystáme chovať – živná rastlina húseníc, čas výskytu a počet generácií (pre začiatok je vhodné začať s druhmi, ktoré majú viac generácií za rok, aby sa vyhlo počas chovu zimovaniu, pretože správne prezimovanie vyžaduje určité skúsenosti)
• pre chov si treba zvoliť taký druh, aby sme mu vedeli bez problémov zabezpečiť vždy čerstvú potravu (je nereálne cestovať za potravou každý druhý deň 50 km a podobne)
• nemať na začiatku „veľké oči“ a nechovať veľa druhov naraz, pretože hrozí nebezpečenstvo prenosu prípadných chorôb na celý chov a taktiež môže byť problém so zabezpečením dostatočnej starostlivosti pre všetky chované jedince

Pre začiatočníka sú veľmi vhodnými druhmi žltáčiky z rodu Colias a to konkrétne žltáčik vičencový (Colias crocea) a žltáčik lucernový (Colias erate). Vysvetlíme si postup, ako chovať tieto druhy bez problémov doslova v obývačke paneláku. Bolo by ideálne, keby sme mali už dopredu zhotovené insektárium, resp. húseničník a živnú rastlinu zasadenú v črepníkoch, ale budeme vychádzať zo situácie, že začíname na „zelenej lúke“. Ako prvé si teda prinesieme samičky žltáčikov z prírody domov. Postačia nám 2 -3 a snažíme sa vyberať čo najmenej olietané jedince, aby sme mali záruku, že ešte majú v brušku nejaké vajíčka. Aj samotná veľkosť bruška nám v tomto veľa napovie - vykladené samičky majú bruško „spľasnuté“. Ako živnú rastlinu použijeme lucernu siatu (Medicago sativa), ktorá bežne rastie takmer na každom trávniku. Namiesto prvého húseničníka nám poslúži stará-dobrá 5 litrová „uhorková fľaša“, ktorá sa dá bežne kúpiť, stojí okolo 50 Sk. Do fľaše dáme niekoľko stebiel lucerny a potom pustíme do fľaše motýle. Vrch fľaše prekryjeme kusom starej záclony, alebo nejakej inej priedušnej látky (obr. 1).

Musíme pamätať na to, že náš „húseničník“ je sklenený a nesmie byť dlhšiu dobu na priamom slnku, inak motýle doslova uvaríme. Taktiež nedávame moc stebiel lucerny (stačí 5 – 6), aby sa neprimerane nezvýšila vlhkosť a nezarosili sa steny fľaše. Motýľ sa na takúto stenu veľmi ľahko „prilepí“ a môže sa vážnejšie poškodiť. Okrem toho vysoká vlhkosť je tou najlepšou živnou pôdou pre vznik rôznych ochorení hmyzu. Ďalšou dôležitou vecou je, ako udržať motýľa pri živote. Imága sa v prírode živia nektárom kvetov, ale doma nám postačí včelí med zriedený s vodou tak, aby bol v tekutom stave. Riedime približne v pomere 1:1. Do tejto zmesi poriadne namočíme kúsok vaty tak, aby vata roztokom úplne presiakla. Vatu dáme potom na nejakú podložku a pustíme sa do kŕmenia motýľa. Chytíme ho za zložené krídla (nikdy nie za telo!) medzi palec a ukazovák a posadíme ho pred, resp. na pripravenú vatu. Motýľa nepúšťame z ruky. Teraz musíme motýľovi vytiahnuť cuciak, ktorý má stočený na spodnej strane hlavy a ukrytý medzi palpami. Na to použijeme najlepšie entomologický špendlík alebo čo najtenšiu ihlu. Ihlou sa potom veľmi opatrne snažíme dostať do stredu „kotúča“ zvinutého cuciaka a potom cuciak pomaly narovnávame a jeho koniec priložíme k vate. Motýľ zrejme nezačne piť hneď na prvý pokus, ale postupne sa nám to podarí. To že motýľ pije, veľmi ľahko spoznáme podľa pohybov cuciaka a pomôže nám pri tom sledovať aj tykadlá, ktoré pri pití motýľ nakláňajú dopredu a jemne s nimi kýva (obr. 2).

Keď motýľ skončí hodovanie, zvinie cuciak a my ho môžeme vrátiť späť do fľaše. Motýle kŕmime 2 – 3 krát denne a pri tejto starostlivosti ich udržíme na žive aj viac ako 10 dní. Samičky kladú vajíčka iba počas dňa a za primeraného osvetlenia. Najlepšie výsledky dosiahneme, ak dáme fľašu do polotieňa, tak aby bola iba jej časť osvetlená priamym slnkom. Musíme však strážiť vlhkosť a teplotu. Kladenie bude prebiehať ale aj v tieni a cez zamračené dni si môžeme pomôcť svetlom stolnej lampy. Samičky budú klásť vajíčka na steblá lucerny, ktorú musíme vymieňať najneskôr každé 3 dni. Z odobratej lucerny získame vajíčka tak, že ich obstriháme malými nožničkami do vzdialenosti cca 1 cm. V žiadnom prípade vajíčka nechytáme do ruky! Získame takto kúsky lucerny s vajíčkami, ktoré zatiaľ odložíme do krabičky. Vajíčka sú po nakladení čisto biele a postupne tmavnú cez červenú a tesne pred vyliahnutím húseníc sú takmer čiernohnedé. Húsenice sa začnú liahnuť za cca 5-6 dní po nakladení vajíčok. Zmeny farby vajíčka je 100 % indikátorom prebiehajúcich zmien. Počas dní, kedy samičky kladú vajíčka sa začneme pripravovať na ďalšiu fázu.

Vykopeme zopár rastlín lucerny a presadíme ich do malým črepníkov alebo iných vhodných nádobiek. Ďalej si musíme vyrobiť húseničník. Stačí nám na to krabica od topánok, dámska pančucha a disperzné lepidlo. V žiadnom prípade nesmieme použiť Chemoprén alebo niečo podobné!!! Do krabice od topánok vyrežeme čo najväčšie otvory aspoň na prednej a vrchnej strane. Na otvory priložíme pančuchu, zafixujeme ju na okrajoch krabice špendlíkmi tak, aby nám zostalo miesto na jej prilepenie a zvonka ju prilepíme lepidlom o krabicu. Po zaschnutí lepidla špendlíky odstránime. Vznikne nám akási klietka, do ktorej potom vložíme nádobky zo zasadenou lucernou (obr. 3). Pri zhotovovaní húseničníka musíme dávať pozor, aby v ňom neboli žiadne otvory okrem tých, ktoré sme urobili zámerne. Húsenice by ich veľmi rýchlo našli a využili by ponúknutú príležitosť. Keď majú vajíčka červenú farbu, premiestnime ich do húseničníka. Ukladáme ich do pazúch listov a konárikov, teda tak, aby boli na živej lucerne. Húsenice po vyliahnutí zožerú obal prázdneho vajíčka a presunú sa zo suchého zbytku lucerny na čerstvú rastlinu. Od tejto fázy je chov už veľmi jednoduchý. Staráme sa už iba o to, aby mali húsenice dostatok čerstvej potravy a odstraňujeme trus z dna krabice, aby sme predišli ochoreniu húseníc. Húsenice intenzívne žerú, 4 krát sa zvlečú a potom sa zakuklia. Kuklia sa väčšinou v hornej časti húseničníka (obr. 4). Štádium húsenice trvá cca 20 dní, štádium kukly asi týždeň a celý vývoj od vajíčka až po motýľa 4 – 5 týždňov. Motýle sa liahnu zvyčajne v ranných a dopoludňajších hodinách. Počas chovu sledujeme aj zdravotný stav húseníc. Druhy rodu Colias sú náchylné na črevné ochorenia, ktoré sú takmer vždy smrteľné. Prejavujú sa ako silná hnačka a napadnuté húsenice začnú tmavnúť. Mŕtve a choré jedince čo najskôr odstránime, pretože inak prídeme o celý chov, nakoľko tieto choroby sú väčšinou veľmi nákazlivé.

Tento spôsob chovu mám niekoľkokrát odskúšaný a spoľahlivo funguje. Úmrtnosť húseníc nebola nikdy vyššia ako 3 %. Touto metódou som odchoval druhy: žltáčik vičencový (Colias crocea), žltáčik ranostajový (Colias hyale), žltáčik lucernový (Colias erate), žltáčik podkovkový (Colias alfacariensis) a mlynárik rezedový (Pontia daplidice). V žiadnom prípade to nie je univerzálna metodika na chov motýľov a ako som už spomínal vyššie, každý druh má svoje špecifiká. Spomínané druhy odchované touto metódou sú na chov veľmi nenáročné, veľa druhov si však vyžaduje mimoriadnu starostlivosť a samozrejme aj oveľa kvalitnejšie podmienky chovu.

Aj pri chove motýľov je samozrejme nutné dodržiavať Zákon o ochrane prírody a krajiny (Zákon č. 543/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov).


Henrik Kalivoda